Január, sneh stále nikde. Ani to nevyzerá že by mal prísť. Možno ten Martin na bielom koni , už nie je na bielom ale na hnedom tátošovi. Vonku hnedo, blato bahno , občasne tráva. Skôr to vyzerá na jar ako zimu. Maxovi to neprekážalo. Janke tak trochu áno.
Obyčajný školský deň. Po pretrpení školskej nudy sa Max vracal domov. Šiel do kuchyne a všimol si kupón položený na chladničke. Zľava do kúpeľného sveta. 1+1 zdarma. To nevyzerá zle. Mohol by tam zobrať Janku.
-Ahoj miláčik. Ako sa máš?
-Ahooj, vieš čo celkom to ide.Ty?
-Ja fajn. Našiel som doma kupón do kúpeľného mesta. 1+1 zdarma. Chcel by som s tebou ísť.
-Wow, to je super zľava. Ja už som tam bola je to skvelé. Kde si to našiel?
-Doma, každomesačné zľavy z obchodného domu.
-Super, myslíš, že by sme mohli ísť?
-Jasné, spýtam sa mami , či si to môžeme nechať.
-Dobre, daj mi vedieť.
-Áno, hneď večer.
Tak Max pozisťoval u mamy ako to je so zľavou. Mohli si ju nechať.Čas naplánovať si výlet.Ale na kedy? Dohodli sa na valentínsky víkend. To bude skvelé, oni dvaja, voda, pohoda. Už to mohli pokaziť len ženské problémy alebo nečakaná udalosť. Všetko išlo ako malo, škola, doma,vzťah. Čas do výletu sa krátil. Tešili sa, veľmi.
Piatok. Ďalší ničím výnimočný deň. Mali spolu volať po jazykovke. Čakal, že príde okolo piatej, no uvidel ju online už o tretej.
-Ahoj, čo tak skoro doma?
-Ahoj, prepáč, musím ti niečo napísať.
-Stalo sa niečo?! Píš.
-Zlomila som si nohu.
-Ako? Si v poriadku, nič iné ti nie je?
-V škole, som zle stúpila na nohu. Je mi to ľúto prepáč.
Maxovi prišlo smutno, vedel že kúpanie a relax nevyjde. Bol sklamaný, aj keď sám vedel aké sú zranenia nevyspytateľné. Musel sa ísť schladiť.
-Prepáč Janka, musím si to nechať prejsť hlavou, tak za hodinku sa ti ozvem.
-Dobre, prepáč ešte raz. Pa
-Pa
Max si pustil film a premýšľal. Pomaly sa upokojil a prišiel na riešenie. To je najdôležitejšie. Nechať si schladiť hlavu a potom premýšľať a konať.
Napísal jej, vysvetlil, a ospravedlnil sa za reakciu. Dohodli sa , že kúpanie preložia, aj tak ten kupón platí ešte 2 mesiace. Zmena plánu bola aj tak dobrá. Max príde za Jankou. A budú mať spolu filmový víkend. Valentínsky.
Max začal robiť autoškolu. Trochu oneskorene,ale predsa. Má toho dosť. Škola, maturity , autoškola. Strašiaci. Dosť veľkí. Ale Janka stojí pri ňom. A to si cení.
Už to bolo tu. Týždeň do stretnutia. Všetko bolo naplánované, príchod schválený aj rodičmi. Už len počkať do piatku. Išlo to pomaly. Ale išlo. A predsa piatok bol tu. Max šiel po škole do mesta kúpiť niečo malé pre potešenie. Vonná sviečka ju poteší. Miluje ich. Kúpil jednu kvietkovú a odišiel domov sa chystať. Ešte doriešiť kde kúpiť ten najkrajší kvet, ružu. Po zisťovaní kde by to šlo sa Max rozhodol, že to nechá na náhodu a improvizáciu.
Večer sa doriešili posledné detaily. Tentokrát musel zvládnuť aj cestu tamojšou MHD. Autobusy zistené, veci nachystané, čas ísť spať. Bolo to ťažké. Nedokázal sa ponoriť do ríše snov. Noc plná prebudzovania a chvenia. Zazvonil budík. Vstal a oholil sa , nachystal raňajky umyl sa a vyrazil.
Cesta vlakom je veľmi rozmanitá. Rôzni ľudia, rôzne príbehy. Miloval sledovať ľudí a premýšľať, kam smerujú, aké ich trápia problémy, akí sú. Sme divní a zároveň normálni. Sme dokonalí a zároveň hlúpi. Sme ľudia. Tváre sa striedali na každej stanici. Krajina sa menila. Roviny striedali veľhory, rieky malé potoky.
Sledoval jedného pána v kupé. Mal starú knihu, ktorá mala minimálne 50 rokov a vyzeralo, že ju mal prečítanú najmenej stokrát. Čítal ju, občas sa zastavil, vytiahol zvýrazňovaciu fixu a vyznačil si nejaké slovo a natrhol kúsok strany. Inokedy vytiahol z vrecka približujúce sklíčko a niečo sledoval. Bolo to zvláštne. Max miloval záhady a vždy mal chuť ich vyriešiť. Ale na túto bol primalý. Myslel si, že niečo dešifruje. Ale či to tak bolo sa už nedozvie.
Finálna zastávka sa blížila. Vystúpil a prišla na rad misia Ruža. Kvetinárstvo na stanici bolo zavreté. Max sa mal Janke ozvať keď príde do mesta. Neurobil tak, potreboval čas na kúpenie prekvapenia. Neďaleko bol obchodný reťazec, kde by mohol kvet kúpiť. Vyšlo to, krásna červená ruža. Kúpil ju a odišiel na zastávku MHD. Zavolal Janke, že za 5 minút pôjde autobusom.
Nastúpil. Cesta mu už bola trochu známa. Vystupoval až na konečnej, takže zmýlenie zastávky bolo nemožné. Našťastie. Keď vystúpil, prezvonil Janke a vybral sa k jej paneláku. Mal dobrú orientáciu, takže vedel, kade ísť. Čakal ho pred vchodom opreté o barle. Úsmev na tvárach oboch. Konečne spolu. Privítali sa. Max jej dal ružu, objali sa a dali si pusu. Ešte jedno objatie.
Výťahom sa vyviezli na najvrchnejšie poschodie. Pozdravil sa a zložil si veci. Odovzdal jej ešte ďalšie darčeky. Nebolo ich veľa, neboli drahé, ale boli z lásky. Spoločný obed s rodičmi a filmový deň mohol začať. Ciťáky striedali komédie a tie zase rozprávky. Ležali na jednej posteli, držali sa za ruky. Bozkávali sa. Robili všetko, na čo mali chuť. A takto ubehol celý deň. Až do noci. O dvanástej sa rozhodli ísť spať.
-Tak dnes naživo.Krásne sníčky a dobrú noc láska. Ľúbim ťa.
-Aj ja ťa ľúbim. Sladké sny, dobrú nocku.
-Brúúm
-Brúúm
Max odišiel spať vedľa. Predsa len,ešte to musia vydržať v noci bez seba.
Noc bola krátka. Ráno vstali, naraňajkovali sa a šli spolu do kostola. Po ňom šli domov, pustili ďalší film. Opakoval sa scenár zo včerajška. Ale nenudilo ich to. Cítili svoje srdcia biť len pre toho druhého. Cítili nádychy a výdychy, ktoré ich držali pri sebe. Cítili jeden druhého.
Čas je zvláštny. Niekedy ide rýchlo, inokedy pomaly a stále ide rovnako. Druhý obed s rodičmi prebehol opäť v pokoji a dobrej nálade. Max bol spokojný a uvoľnený. Išli si ešte ľahnúť do postele. Janka chcela aby jej Max niečo nakreslil na sadru. Tak začali maľovať. Hrad, srdiečko, čiarkovaných panáčikov.Naťahovali sa spolu.Bolo im krásne. Našiel pri nej svoj kúsok neba, kde bola pre neho osobným anjelom, ktorý ho miluje a on miluje toho krásneho anjela.
Čas sa opäť krátil. Nevedeli sa rozhodnúť, na ktorý vlak má Max ísť. Začínalo byť smutno. Obaja si uvedomovali, že zase nastáva chvíľa kedy sa budú musieť na čas rozlúčiť. Oddeliť, aspoň fyzicky. Max vedel, že ak by išiel na neskorší vlak , smútok by len pretrvával. Preto sa prekonal a rozhodol sa odísť skôr. Bolelo to. No predsa, snáď to bude tak lepšie.
Poďakoval sa, pozdravil rodičov a odišli spolu dole. V chodbe sa objali, poslednýkrát pobozkali a museli sa oddeliť. Trápilo ich to stále viac a viac.
Autobus, vlak. Prostriedky, ktoré ich približovali ale aj vzďaľovali od seba. Bolo ťažké počas cesty na ňu nemyslieť. Je úžasná, je iná, je skvelá, je jeho.
Tma zahalila oblohu, začalo pršať. Autobus domov išiel až za 20 minút. Čakal na zastávke, bola mu zima.
Otvoril dvere domu, zvítal sa s mamou. Doma bolo po oslave. Niektorí už boli spoločensky unavení. Max sa vybalil uvaril čaj, zobral niečo pod zub a opäť si písal s Jankou.
Pred chvíľou ešte boli spolu, teraz opäť vzdialení. Je to ťažké. Ale je to krásne. Vedieť, že niekto vzdialený má toho druhého rád. Že na neho myslí a čaká na deň kedy budú opäť spolu.
Život je ako maľovanie. Je na nás aké farby požívame a čo maľujeme. Každý jeden z nás je umelec so štetcom. Každý máme svoj štýl maľovania. Musíme si chrániť svoje maľby aby neprišiel niekto a nezafarbil náš obraz života čiernym atramentom.
Komentáre