Artur oprášil knihu, zhasol svetlá a šiel do izby. Sadol si na posteľ a ešte raz prečítal názov knihy. Sanctus Lupus. Zvláštny názov, pomyslel si. Prv, než otvoril knihu , zapol internet a šiel vygúgliť čo by ten názov mohol znamenať. Myslel si, že to je latinčina. Nemýlil sa. Po chvíľke hľadania si ako tak dal dokopy názov. Latinčina už nie je to čo bývala. Zomrel spolu so starými vekmi. Aspoň, že lekári a podobní ju držia pri živote. Aj keď tie lekárske spravy by mohli byť písané laickejšie , aby človek vedel čo mu vlastne je. Každopádne, názov bol ešte viac prekvapujúci ako čakal. Preložil si ho ako "Svätý vlk". Otvoril knihu, očakával, že aj vnútri bude po latinsky. Ale nie, bola napísaná v slovenčine. Asi to nebol originál, len staršia verzia ešte staršieho originálu, ktorý bol v latinčine.
Tak, pustíme sa do toho, povedal si. No niečo mi ešte chýba. Samozrejme, hudba. Presne vedel po čom siahne. Powerwolf bude na to ako dokonalý. Hudba začala hrať, atmosféra bola dokonalá. Môžeme začať s čítaním.
"Sanctus Lupus - dávny rodokmeň. Napísaná pre zachovanie histórie rodu. " Toľko prvá stránka, autor neznámy. Tá kniha je zakúpená alebo nám patrí? Toto behalo Arturovi v jeho myšlienkach. Opýtam sa rodičov, snáď tí budú niečo vedieť. Kým čakal na príchod rodičov, pokračoval v prezeraní knihy.
Na druhej strane bol nejaký obrázok. Strom s menami. Jasné, to bude rodokmeň. Zadíval sa na mená, no nevedel ich rozlúštiť. Zabudol , že má ešte domáce úlohy a tréning. Odložil knihu, rýchlo načarbal niečo do zošita a prečítal učivo z dejepisu. Knihy nahádzal do tašky a ešte poodpisoval na sociálny sietiach. 17:00, čas ísť na tréning. Cestou tam stále premýšľal nad tajomnou knihou. Odkiaľ sa asi zobrala?
Kniha ho nechala na pokoji aspoň počas tréningu. Keď šiel domov bola už tma. Mal rád adrenalín a pocit strachu. Ako šľapal na bajku po starej ceste medzi poliami a lesmi v kríkoch občas čosi zašuchotalo. To je ono. Adrenalín stúpal a ani si neuvedomil a bol doma. Otvoril dvere na dome, pozdravil rodičov ale otázka ešte musela počkať. Mama poslala Artura ihneď do sprchy. Zatiaľ mu pripravila jedlo a čaj. Má super mamu. Ihneď ako vyšiel čistý a voňavý vyhŕkol na rodičov otázku.
-Mami, čo za knihu sme mali v pivnicu?
-Akú knihu? Je ich tam celkom dosť.
-Takú starú, našiel som ju na jednom tráme.
-Na tráme? Fakt , netuším o čom hovoríš, zlatko.
-Počkaj, donesiem ju.
Artur vybehol pre knihu a ukázal ju rodičom.
-Fúúú, tak tom som netušila, že niečo také máme doma.
-Bude to asi po starkom.-povedal otec.
-Môžem si ju nechať?
-Keď chceš, kľudne si ju nechaj.
Starký už bol po smrti, takže zodpovedať mnoho otázok , ktoré mu práve napadli nemohol. Bol na to sám.
Keď sa najedol šiel späť do izby Obrázky s vlkmi sa blysli v jase dorastajúceho Mesiaca. Áno, zabudol som napísať, že Artur miloval vlkov a všetko s nimi spojené. Bol nimi posadnutí, od mala.
Bol už unavený. Tréning mu dal dnes zabrať. Preto knihu na dnes odložil. Zapol notebook a nerušene sliedil po sociálnych sieťach. Kniha ostala položená na stolíku. Pravda je čoraz bližšie...
Komentáre