Otváraš oči, počuť krik
je to zázrak, tento zvyk.
Uložený v hodvábe
ležíš tam hodiny
pozeráš po mame
ona číta noviny.
Prvé kroky, prvé pády
na potulky do záhrady.
Prvú bolesť zrazu cítiš
ku mame sa s láskou túliš.
Chceš spoznať všetko, nový svet
veď život je krásny ako jarný kvet.
Zvláštny pocit vnútri teba
nachystaný sirup, v taške chleba.
Vstupuješ do novej časti
toto nie je len o šťastí.
Noví ľudia, nové miesta
toto je tá nová cesta.
Cítiš v srdci niečo iné
niečo zvláštne, nepoznané.
Padáš do priepasti jej očí
čakáš, nech tam za tebou skočí.
To je láska, prapočiatok všetkého
aj toho čo teba počalo.
Rastieš na tele, rastieš na duši
s únavou končíš v jej náručí.
Život je škola, ktorá nemá koniec
na konci každý dostane svoj veniec.
Ty máš ešte čas, čas je meradlom života
modli sa nech je z neho rieka, nie potopa.
Budík posunutý o dve hodiny skôr
už si to ty, kto lieči cudzí bôľ.
Skoro vstávaš, neskoro prídeš
teraz už chápeš ten svoj príbeh.
Pomaly pochopíš to dávno skryté
čo nemá nikto od narodenia vryté.
Najlepšie roky života
tak to oni volajú
keď malá je výplata
a účty sa zbierajú.
No všetko má svoj tajný zmysel
už nepotrvá dlho, aby si na to prišiel.
Zrazu veľa času máš
zas sa vraciaš na sobáš.
Ale nie na tvoj, ten už dávno bol
keď zvony bili a ty si vychádzal pred kostol.
Teraz je to podobné, len ľudia sú iní
sedia tam, všetci spolu, bez pocitu viny.
Sivé vlasy, slabý zrak
slnko pomaly zakrýva mrak.
Stareckú múdrosť v sebe máš
čo si kedysi prijal, teraz dáš.
Svet sa zmenil, zmenil si sa ty
už nie si ten, v hodvábe zakrytý.
Strácaš silu, ktorou si oplýval
strácaš všetko čo si kedy mal.
No jedno ti nik vziať nemôže
silu, ktorá aj smútok premôže.
Zatváraš oči, počuť krik
je to tak, pradávny zvyk.
Jedna cesta končí no iná začína
keď si malý kúsok sveta na teba spomína.
Prechádzaš hmlou na neznáme miesto
miesto, kde má každý svoje miesto.
Komentáre
komentár