Čas opäť beží...Veď on beží vždy.
Janka a Max stále spolu snívajú.
Všetko sa zdá byť krásne utopické. Chystá sa niečo. Niečo sa určite stane.
Opäť na FB.
-Ahoj Max, o dva týždne idem za tetou do BA na internát
-Wau, to je super, teším sa s tebou, dúfam že si to tam užiješ s ňou
-Jasné, budem cestovať cez tvoje mesto, idem vlakom
-Hej? Hmmm , asi sa nebudeš môcť zastaviť na dlhšie čo?
-Asi nie zlatko, rodičia mi nedovolia
-Joj to je škoda, nevadí, máme ešte týždeň času, uvidíme
Dni bežali rýchlo , hodiny ešte rýchlejšie a o minútach ani nehovorím. Deň do odchodu.
-Čauko zlatík, joj som nervózna, hádam mám všetko zbalené
-Určite hej drobec, neboj sa , a ak nie tak mamina pobalí čo si zabudla
-Hej, mamina je zlatino
-Hmm, rozmýšľal som, že či by som ťa aspoň na chvíľku nemohol vidieť na stanici keď bude u nás stáť vlak, aspoň niečo
-Ja som rozmýšľala nad tým istým, ale nemyslela som si, že by si mohol súhlasiť
-Ja súhlasím, tak čo ideme do toho?
-Bude to zaujímavé, ale poďme !
-Sme blázni
-Ja viem... vieš, to tvoje tričko čo sa mi páči a je už vlastne moje, zajtra mi ho donesieš?
-Jasné zlatko, je tvoje :)
-Joj ďakujem, teším sa, chceš aj ty niečo odo mňa?
-Hmm, ak niečo máš čo nepotrebuješ a si ochotná mi to dať tak áno
-Dobre, hádam niečo nájdem
Hlási sa poručík Eisenhower. Nastal deň D! ... Ale nie, stačí lekcie dejepisu, vráťme sa do príbehu.. Nastal deň stretnutia... obaja boli nervózni... Dohodli sa , že si ešte zavolajú...
-Čauko Max, už sa blížime , si na stanici?
-Áno som, čakám
-Dobre vidíme sa na nástupišti
-Dobre , pa
-Papa
Vlak prichádza, kovové kolesá brzdiace o koľaje škrípu ako zuby môjho deda.Vlastne už deda nemám.
Vystupuje z dverí.Je to ona. Stres.Chaos. Čo robiť? Max bol trošku mimo.
-Ahooj
-Ahoj
Objali sa.
-Tak čo ako sa cestovalo?
-Vieš čo celkom fajn sedím s takou staršou tetou.
-Joj to fajne, takže pohoda
- Ale hej
Ticho, schyľovalo sa k prvému bozku. Mal sucho v ústach. Ach, trapas. Trošku to nevyšlo , ale bolo to fajn. Po dlhej dobe cítiť ženské pery.Nebolo to dokonalé ale nebolo to ani zlé.
Ešte chvíľku sa rozprávali, pár pús vo dverách vozňa. Výpravčík zamával a ich pohľady sa rozchádzajú. Cíti sa neisto a zmätene. Niečo v ňom zamrzlo. Max je celkovo v riti.
Vlak odišiel a Max je na ceste na autobus.Prišla mu sms od Janky. Vraj ich tá teta, ktorá s ňou sedí videla. Sedí aj Max, ale v buse. Odpisuje jej sms , že je rád že to bolo , a tak , nevie čo už napísať má v sebe strašne divný pocit.
Janka došla do BA. Píšu spolu za tých pár dní pobytu len málo, ale sú dohodnutí cestou Janky späť spraviť to isté. Opäť na stanici.
A tak je to tu. Maxovi je zle, bolí ho brucho. Prichádza na stanicu , čaká. Vlak opäť prichádza, tentokrát samozrejme z opačnej strany. A aj on sa na všetko díva akosi naopak. Nevie prečo.
Janka vystúpila zakývala a šli k sebe. Objali sa. Nie nadlho, Max sa odtiahol. Netuší prečo ani ako. Dve minútky ubehli strašne rýchlo a Janka nastupuje do vlaku. Je smutná, alebo sklamaná alebo niečo také. Max je znechutený zo seba. To niečo čo v ňom zamrzlo sa zväčšilo. Stále nevie prečo. Nevie, nevie , nevie.. Nevie nič,. Je úplný hlupák ! Všetko pokazil.
Píše jej na FB správu, je online vo vlaku. Odpisuje mu. Plače. Max nechce aby plakala, má ju rád ale niečo silno dodrbal. Možno nie on, niečo v ňom sa dodrbalo.
Čas beží, vysvetľujú si mnohé veci, čo sa stalo, prečo sa stalo, ako to vidia ďalej. Max si drží odstup, nie je to také ako pred stretnutím. Je mu to ľúto, už len preto lebo sám nerozumie tomu čo sa v ňom stalo. On len vždy chcel aby bola Janka šťastná. Len akosi cíti, že on nebude asi ten pravý. Alebo ona tá pravá pre neho? Veď bolo všetko také krásne, rozprávka, sklamania, odpustenie. Láska? Sympatia? Čo to vlastne bolo ? Čo je to teraz?
Chce si nechať časom ustáliť myšlienky. Povedal jej, že nech dajú tomu čas , potom uvidia čo ďalej. Janka ho stále má rada. Viac ako rada. Max si ju váži nesmierne viac ako kohokoľvek iného. Nechce jej ublížiť.
-Zajtra idem na tie slávnosti do mesta
-Uži si to Maxík, bude fajn , zabav sa
-Snáď
Deň slávností číslo jeden je tu. Max je natešený na zábavu kapely a dobrých priateľov, večer sa online neuvidia. Zabáva sa v kruhu priateľov a všetko je ako má byť. Večer parádne prežitý, vyspievaný vytancovaný. Tak to má byť vždy.
-No čo ako bolo?
-Vieš čo, super, úplne super
-Som rada, teším sa.. Dnes ideš znova čo?
-Hej idem, som zvedavý na dnešok čo to bude zač
-Určite bude super, uvidíš
-Tak dobre ,ďakujem, dnes už sa asi neuvidíme tu , tak sa dobre vyspi
-Ty sa zabav Maxík, papa
-Ahoj
Slávnosti sú v plnom prúde, ale nie všetko je podľa Maxových predstáv. Spolužiak zo základy Karol , sa opil celkom dosť. A jeho terajšia spolužiačka Lucka tiež. Ona na to nie je zvyknutá a akosi sa túli k Maxovi.Ten jej sľúbil,že sa o ňu postará a zavedie večer domov. Tak svoj sľúb plní. Chodí s ňou všade kde chce. Ona ho stále objíma . Je to príjemné, ale Max nechápe prečo. Ale je s ňou, neodporuje. Karol už nezvládal situáciu v opojení alkoholom. Bola tam aj Nina, Maxova najlepšia priateľka. Dohodli sa že Karola pôjdu zaviesť domov a Luciu nechajú s ostatnými spolužiačkami, kým sa vrátia. Urobili tak. Karola zaviezli domov, do časti kde býva aj Max. Bola už celkom zima. Max mal len krátke triko. Jeho mikinu mala Lucia. Keď odovzdali Karola do maminých rúk , išli k Maxovi a on zobral mikinu a bundu aj pre Ninu. Išli pešo späť do mesta.
Keď došli, Lucia bola ruka v ruke s iným chalanom. Z ich školy. Maxa to nahnevalo. Nič s Luciou nemal, ale vadilo mu to. Jeho ďalšiemu spolužiakovi prebrali iný babu. Fakt divný večer. Väčšina ich osadenstva bola už opitá a išli ešte na discotéku. Nina bola unavená, ospravedlnila sa a išla za mamou. Max s inou spolužiačkou a tým chalanom, išli zaviesť Luciu domov. Opäť sa ho držala. Max napriek nechuti ju zobral.
Zaviezli ju, prišiel domov.
Opäť online.Janka tiež.
Píše jej.
-Ako bolo?
-Hmmm, divne
-Hej, Nina mi čosi spomínala.
-Hmm, vidíš...
-Povieš mi o tom?
-Skús napísať Nine, ona má na to asi lepší pohľad ako ja
-Dobre napíšem
A tak jej Nina napísala všetko. Úplne všetko. Janka bola smutná a sklamaná. Max nechápal prečo, nič také nespravil, len dodržal sľub. Vadila jej Lucia. Pochytili sa trošku, nič agresívne , len otázky prečo, ako a podobné. Max netušil, že to bude Janke tak prekážať.
-Prepáč mi to, fakt som ti nechcel ublížiť. Ale už od stretnutia sa niečo zmenilo...
-Takže kvôli Lucii je to všetko? Je v tom dievča?
-Nie , nie je.. som sám stále
-Tak prečo? Čo sa stalo?
-Ja neviem, fakt neviem... neviem si to sám vysvetliť, ale strácam nádej.. o nás
-Toto som nečakala. Ty , veľký snílek strácaš nádej...
-Áno, prepáč , je mi to ľúto... ja ti chcem len dobre... mám ťa stále rád.. ale nevládzem to takto ďalej vydržať...
-Dobre, ty mi prepáč
-Janka? sľúb mi, že ostaneme aspoň priatelia... prosím, chceli sme to tak , keby sa niečo stalo...
-Ja viem, dobre
A tak na druhý deň si všetko vyjasnili. Boli pokojní, obaja. Janka síce smutná a ešte dlhšiu dobu bude, ale aspoň sú veci jasné. A asi tak ako majú byť. Max žije ďalej, sú kamaráti a stále si ju nesmierne váži, ako skvelého človeka. Vždy jej prial to najlepšie a bude s ňou v každej chvíli keď to bude chcieť.
História sa opakuje. Ako už bolo v tomto príbehu napísané : "Jeden príbeh sa končí. Začínajú dva nové. Už môžu len čakať, akú úlohu v nich dostanú a po akej scéne budú kráčať..." tak to platí znova.
"Prijímame tú lásku, o ktorej si myslíme, že si ju zaslúžime." (film The Perks of Being a Wallflower)
To je asi tak všetko o tomto príbehu. Či bude pokračovať? Nevie to ani Max ani Janka. Vie to len On...
Komentáre