November. Stužková sa blížila. Max mal plnú hlavu starostí okolo tejto "dospeláckej" slávnosti. Pravdu povediac nemal chuť tam ísť. No ten deň bol čoraz bližšie.
15. november, piatok. Všetci sa doma skrášľujú chystajú veci, oprašujú saká, napravujú šaty. Stres cítiť vo vzduchu. Ale Max je napodiv pokojný aj keď s miernou nechuťou prichádza do sály.
Chystali všetky veci, koláče, víno, vody... Max dohadoval veci s DJom , bol mu sympatický.
Minúty sa krátili , hostia prichádzali. Stužková začala. Všetko prebiehalo podľa Maxových predstáv, teda všetko bolo omnoho lepšie. Bol spokojný, síce stalo sa pár trapasov ale bez nich to asi nejde.
Všetko skončilo nad očakávania, doupratovalo sa a šiel domov...
-Ahoj láska.
-Ahoj zlatík, ako sa máš?
-Fajne, čo ty?
-Ta dobre, len už ťa potrebujem vidieť, cítiť pri sebe.
-Joj, aj ja teba. Musíme niečo vymyslieť.
-Teraz cez stužkovú to nevyšlo o týždeň dozvuky, čo tak skúsiť niečo vymyslieť po nich ?
-Mohli by sme, bola by som rada.
-Nemáte vtedy koncert u vás Konfliktu?
-Hej máme, to by šlo, s tebou na koncert, aspoň by som mala ísť s kým, aj večer domov a tak vieš, skúsim sa po dozvukoch popýtať mami.
-Juuu dobre miláčik , teším sa
A tak ubehli aj dozvuky a ten deň sa blížil, Janka naznačila mamine trochu o tom, nedostala žiadnu priamu odpoveď tak ešte počkala. V stredu prišlo na vec.
-No tak som sa pýtala maminy a povedala nech prídeš.
-Jupíí, tak ak sami nič nestaneš tak sa piatok vidíme.
-Áno láska moc sa teším
Prišiel piatok Max mal všetko vybavené, ospravedlnenku aby šiel na vlak skôr aj rodičov. Všetko bolo nachystané. Knihy pre Janku, aby mala čo čítať, len fotky na oznamká, na ktoré sa bol fotiť neboli ešte hotové. Nevadí, nabudúce odovzdá.
Max nastúpil do vlaku. Cesta môže začať. Vagóny opäť preplnené študentmi vracajúcimi sa domov na víkend. Tak musí postáť. Hudba hrala , všetko bolo fajn. Výhľad na sčasti jemne zasnežené Slovensko bol nádherný, Tatry sa pýšili vysoko v oblakoch , vrcholy sa beleli ako vanilková zmrzlina na hnedom kornútku.
V Poprade sa konečne uvoľnilo miesto na sedenie a Max sa mohol pohodlne usadiť. Cesta ubehla rýchlo, Prešov za blížil.
Janka nestíhala, mestská doprava blbla tak chvíľku čakal v staničnej hale.Dočkal sa, po čosi vyše mesiaci opäť spolu. Ten pocit bol krásny. Objatie pusy, spojené dlane.
Išli spolu do mesta, námestie už chytalo vianočný nádych. Zo stánkov rozvoniavala medovina, varené víno, punč a rôzne pochutiny. Svetielka svietili, výzdoba žiarila. Bola ale zima. Max neznáša zimu. Tak sa šli ohriať do predajne s hračkami. Poobzerali čo nové beží v detskom svete. Potom šli do kostola. Po hodinovej mrazivej omši sa vybrali odložiť ku Janke domov veci. Rodičia neboli doma tak mali čas na seba, uvarili čajík a užívali si samoty po svojom. Keď sú spolu čas akosi naberie najvyššiu rýchlosť. Ani sa nenazdali a bol čas ísť na koncert. Vonku bolo ešte zimšie ako predtým. Nosy mrzli, soplík sa uvoľňoval. Aspoň v tom autobuse bolo príjemne
Prišli na miesto. Janka vyhrala v internetovej súťaži vstup zdarma. Vraj jej Max prináša šťastie. Potešilo ho to. Išli dnu, hrala prvá predkapela , ľudí dosť, všade cigaretový dym, ktorý neznášajú obaja.
Išli sa von nadýchať a prečkať čas kým odohrá druhá predkapela. Bolo im spolu skvele. Čas išiel opäť rýchlo , meškanie kapiel bolo ako zvyčajne na mieste. Tak Konflikt začal s 45 minútovým meškaním. Max ich mal strašne rád, poznal každú pesničku , mal za sebou viacero koncertov a tak sa tešil znova. Spieval Janke do ušla tancovali spolu. Lenže bolo veľa hodín a trebalo ísť na autobus a domov. Tak odišli skôr ako skončil koncert. Nevadí , stále sú spolu, to je hlavné.
Prišli domov, postele nachystané, ale spať ešte nechceli, zapli si rozprávku a popri pozeraní sa maznali. Bolo to čarovné ako vždy. O pol štvrtej ráno bol čas ísť spať. Popriali si dobrú noc, dali pusu a šli.
Ráno keď vstali, Janka prišla za Maxom do izby, išli si spraviť raňajky, umyli zuby tváre a opäť zapli film, takto preležali celú sobotu až kým nebol čas odísť späť domov. Maxovi prišlo smutno,nechcel ísť, chodili mu po hlave myšlienky prečo musia byť tak ďaleko a prečo sú podmienky aké sú , ale Janka mu vyčarila opäť úsmev na tvári. Padli nejaké slzičky, ale to patrí k tomu.
Šli spolu na stanicu, dali si horúcu čokoládu, vymenili pár sliniek (s čokoládou) a smerovali ku vlaku. Rozhodli sa , že tentokrát bez sĺz. A tak sa stalo. Vlak prišiel, posledné bozky a Max nastúpil. Zamávali si a vagóny začali naberať rýchlosť.
Vzďaľovali sa . Opäť. Srdcia a duše stále spolu . Ako sa spieva v ich pesničke " One Life, One Soul" .
Cesta Maxovi opäť zbehla rýchlo a rodné mesto ho znova vítalo.
Musia byť spolu. Veria, že sú si súdení. Cez prekážky ku hviezdam. To je ich cesta.
Komentáre