Java Hu Hu Hou

Je to blbosť. Klamstvo, výmysel, bájka, rozprávka, príbeh... Stalo sa to, stáva sa to, deje sa to... dookola. Nepravidelne. Je to skaza. Vrah mladých duší. Mladých dučí prahnúcich po láske, citoch, zážitkoch, spomienkach na to krásne nie na to , čo ranilo ich krehké duše z čínskeho porcelánu (aspoň, ten sa nemusí hanbiť za to známe "Made in China") ...

Je to príbeh iný , ale skoro rovnaký ako príbeh každého... podobné veci aj rozdiely. Ako sen, ako najnedosiahnuteľnejšia túžba prebýva hlboko vnútri každého. Príbeh o Animovi. 

Plával v tých problémoch, ktoré trápia každého dospievajúceho mladého človeka. Láska, láska , láska. Nechápal, kde ju všetci berú. Niektorí možno vo víne, ako pravdu, iný v lese ako ticho... Horel s ňou. S láskou bez lásky. Hľadal ju roky, už odvtedy ako mu rytmus srdca začal blbnúť... nemal doma fonendoskop. Ale cítil , že sa čosi zmenilo... mávalo divné výkyvy ... hlavne keď videl dievča, ktoré spĺňalo jeho podmienky... Sám nevedel aké sú a nemal ich  definované ani napísané nad posteľou. Mal sny, menili sa ... menili sa ako ľudia, ktorí si za život prežili to svoje ... šťastie, nešťastie, sklamanie ,vzostup pád. Mal taký dojem, jeho temná duša, zmietaná pocitmi najdivnejšieho zrna , mala pocit , že tých pádov je akosi viac. Včera padali hviezdy. Ale on je najväčšia hviezda, lebo padol už asi 738 krát. Či už ako batoľa keď skúšal precvičovať svoje kolenné šľachy a svaly dolných končatín. Alebo keď to prvý raz skúšal na bicykli. Bolo to zvláštne. Tie ďalšie pády už neboli tak vidieť. Netiekla krv (nie, nemal sklony k EMO) ako keď si rozbil koleno o ten prekliaty štrk vedľa cesty. Nenadával tak ako keď si buchne malíček na nohe o roh sedačky. Bola to bolesť , horšie viditeľná na tele. Ale bola to bolesť väčšia. Aj keď porovnávať to s bolesťou narazeného malíčka nie je fér.

Čas povedať že chcem rozchod. Rozchod s bolesťou. Ale bolesť je len výsledok. Musíme hľadať príčinu, chorobu. Chorobu menom láska. Ale skoncovať s láskou? Mladé lásky , letné lásky, ktoré netrvali dlho ale mali svoje čaro, ale to čaro bolo niekedy skôr čiernou mágiou, ktorá ho prekliala. Animo nemal cit na tú správnu osobu. Alebo ich len obchádzal. Obdobie "násť-ročnosti" je krásny vekom. To určite. Len práve tu spoznáva aké je všetko vratké. Či už pôsobenie Vratka Rohoňa v skupine Iné Kafé alebo vratké oprate vozu , ktorý vezie lásku s bolesťou. Krásny a zároveň krutý pár. Ale vraj patria k sebe.

Roky pribúdajú. Je na hranici. Čaká na druhý životný krížik. Prežil si všetko, z časti pochopil svetu. Porozumel jeho polovici. Druhej nemohol. Pretože druhú polovicu tvorí žena. A porozumieť žene je tá najväčšia záhada sveta. Nastáva ten moment, kedy treba rozmýšľa o realite. Už nie len sny. Áno , bolo by krásne žiť svoj sen. Len koľkí z tohto sveta ho žijú? Chce tam patriť aj on. Je ten správny moment stanoviť si skutočné priority. Peniaze,rodina,ukájanie prízemných chúťok? Každý má to svoje. Chce rodinu, chce ju zabezpečiť. Nebojí sa veľa vecí. Ale jedna vec by ho zložila na kolená. Keby nemal deti a manželku, ktorá by ho milovala a bola pri ňom šťastná. To je tá priorita číslo jedna. Musí mať to čo si zmyslí. Budte trpieť, chce to. Chce mať deti, chce aby jeho deti mali vlastné deti. Chce byť vzorným starkým, s vráskami odzrkadľujucími jeho život, starký, ktorý nie len kúpi zmrzlinu, ale vie aj objať a pomôcť. Chce byť starkým, ktorého on nemal. Ale najskôr chce byť otcom, ktorý sa nebojí prejaviť svoje city. Prejaviť lásku. Nie len hnev.

Niekde. Niekde sa to možno stane. Má to v hlave. Má to v srdci. Má to v duši. V duši, ktorá bola kedysi dávno temná a bezodná. Duša zmietaná v bolestiach a depresiách. Nie, už ju nechce. Chce dávať radosť, pomáhať nezištne ostatným.

Rozmýšľal o odpúšťaní. Podľa Boha by mal odpúšťať každému. Ale jedno mu nikdy nedalo. Keby niekto ublížil jeho manželke, deťom, hocikomu veľmi blízkemu... vždy, pri tejto myšlienke ho chytila agresia. Asi by ho zabil. Zabil by toho, ktorý dokázal ublížiť , niekomu , na koho nedal dopustiť. Čo je teraz znakom charakteru a ľudskosti? Odpustenie alebo pomsta. Pomsta, áno tá ho vždy lákala a vyžíval sa v nej. Ale čo je ľudské? Odpustiť a nechať všetko tak? Nie.. v tomto nebude mať nikdy jasno.

Smrť. Koniec cesty. Koniec pozemského. Koniec toho rozumového. Keď bol malý, mal z nej neskutočný strach. Bál sa pocitu ničoty. Pocitu, že keď posledný krát vylúči oxid uhličitý, bude nič. Bude prázdno. Strašný pocit. Tento strach vekom zmizol. Smrti sa nebál. Bol na ňu z časti pripravený. Zostal len strach, že nestihne to čo chcel stihnúť.

Potrebuje sa len vyrozprávať. Má to proste v sebe. Buď to v sebe dusiť, alebo dať na papier (poprípade nejaký server) alebo to zveriť človeku , ktorému verí. Vždy takého potreboval. Mal ho, ale nebol si vždy istý či aj on/ona sa mu vždy zverí so všetkým. Mal pocit, že mu nepovie všetko. Bol múrom nárekov. Počúval veľa ľudí, ktorí sa potrebovali vyspovedať, vyrozprávať, odľahčiť. Nevadilo mu to, robil to rád. Bol šťastný, keď si niekto vypočul jeho radu.

Mal rád spoločnosť. Miluje je doteraz. Je zvláštny. Chce byť vo víre udalostí, no inokedy hľadá pokoj a ticho, samotu.

Myslí si, že je výnimočný, iný, že je iná bytosť.

Je zvláštny.

Je divný.

Ale je aj obyčajný.

Stratený vo vesmíre.