8. máj 1945. Tento dátum pozná azda každý z nás. Dátum, ktorý znamenal pre svet tak veľa.
Dnes je to 70 rokov od konca asi najväčšieho ľudského omylu. Omylu, ktorý obral ženy o svojich mužov, deti o svojich otcov, matky o svojich synov... Neviem prečo, ale osobne sa ma táto téma už od malička dotýka. A preto som sa aj dnes rozhodol vzdať vďaku tým, ktorý bojovali za to, čo vtedy bolo odtrhnuté takmer každému štátu, každému človeku - slobodu. Túto vďaku som vzdal aj, zapálením sviečky na mieste, kde ležia neznámi vojaci.. A chcem vzdať hold aj týmto príspevkom.
V dnešnej dobe si už asi nevieme my osobne predstaviť deň, v ktorom by sme sa báli o svoj holý život. Každú hodinu a minútu čakať na to, či vás neodvedú násilím z domu, alebo vás netrafí nejaká guľka. Žitie v neustálom strachu. Dennodenne zaspávať s tým, že zajtrajšok nepríde.
Ako malý chlapci sme sa hrávali s guličkovými pištoľkami v lese na vojakov. No vtedy som si ešte neuvedomoval, čo robíme. Pre nás detská hra, niekoľko desiatok rokov dozadu na tých istých miestach, s reálnymi zbraňami boj o život. V tých lesoch, kde chodíme relaxovať sa odohrávali boje o slobodu a život. Partizánske skupiny sa formovali po celom území Slovenska. A aj tým by som chcel vzdať česť. Ľuďom, ktorí sa nebáli postaviť za správu vec aj keď žili v "štáte", ktorý bol bábkou v rukách Hitlera. Títo ľudia sú pre mňa hrdinami. Hrdinami, ktorí sa vzdali vlastného života pre budúcnosť svojich rodín, priateľov, potomkov. Im patrí veľká úcta za to, že sa nebáli riskovať, položiť život za niekoho, koho ani nemusia poznať. Je snáď ešte väčšia obeta?
V médiách sa v poslednej dobe omieľa slovíčko Červená armáda. Mnohí ľudia ju berú ako čisto ruskú armádu, ktorá oslobodila naše a aj iné územia. No Červená armáda nebola zložená len z Rusov ale aj z Ukrajincov, Rumunov, Arménov, Kazachov, Gruzíncov, Bielorusov a mnohých iných. Aj títo ľudia si zaslúžia našu vďaku, lebo položili svoje životy v ťažkých bojoch o Dukliansky priesmyk ale aj v iných častiach nášho územia.
Nemôžem zabudnúť ani na exilových vojakov. Mnoho Slovákov a Čechov emigrovalo do zahraničia, kde sa pripojili k rôznym oddielom. Či už vo Francúzsku alebo mnohí vo Veľkej Británii. Niektorí pôsobili ako dispečeri na letiskách a iní boli pilotmi Kráľovského letectva (RAF). Slovensko malo aj vlastný oddiel a to 310. československú stíhaciu peruť pod záštitou RAF. Aj títo ľudia boli hrdinami, ktorí sa zaslúžili o mier v Európe.
Trošku ma mrzí, že mnoho našich vojakov, ktorí sa bojovali vo vojne či už u nás alebo v zahraničí boli neskôr režimom degradovaní a mnohí odsúdení novým nastoleným režimom do väzení a na nútené práce. Neúcta k týmto ľuďom bola ďalším prehreškom totalitných režimov. Našťastie, po páde režimu boli plno rehabilitovaní.
A na koniec veľká vďaka všetkým vojakom, lekárom, sestričkám a všetkým ľuďom, ktorí sa zaslúžili svojim pričinením o koniec 2. svetovej vojny. Aj vďaka nim tu mohli byť naši rodičia a starí rodičia. Ak ste nezapáli sviečku alebo inak neuctili ich pamiatku, možno bude stačiť chvíľka ticha, myšlienka v duchu a poďakovanie za ich odhodlanosť a obetu. Tam kde nepomôžu slová, musia prísť činy. Snáď sa už nebude nič podobné opakovať.
Ešte raz veľké Ďakujem !
Všetci padlí vojaci, odpočívajte v pokoji.
Komentáre