Java Hu Hu Hou

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Bol to len sen, časť prvá

Tak rozhodol som sa moje príbehy z prvého blogu zverejniť aj tu :) Snáď sa budú páčiť. :)


Vonku svieti slnko. A on predsa sedím stále za počítačom. Je normálny? Všetci si užívajú prvé jarné lúče, len on sedí v tôni jeho izby. Akoby na niečo čakal.

Ach tie sociálne siete. Takto vám zabijú polovicu života. Neposlúchal. Bol zahľadený do virtuálneho sveta, ktorý je tak moderný v dnešnej dobe. Stále čaká. Ale na čo?

Zrazu ten známy zvuk. To cvaknutie alebo ako to nazvať. Prišlo to na čo čakal. A on sa na to s radosťou teší. Čo to môže byť? No jasné, správa na Pokeci. To je to tajomné cvaknutie.

Max s radosťou otvára správu.

-Ahoj  

-Ahoj, ako sa máš?  ... takto asi začína každá viac či menej zmysluplná konverzácia na tejto sieti.

-Ale mám sa fajn  A ty?

- Ale ide to, a čo robíš?...

A takto sa to začalo, príbeh s veľkým „P“ , alebo malým? To je vlastne jedno. Tak či tak začal sa príbeh o nich dvoch.

Tak bežali hodiny strávené na internete. Ani sa nenazdali a dni ubiehali a oni len ťukali palčekmi do klávesnice. Kto by povedal, že to niekoho tak môže baviť. Väčšina rozhovorov na Pokeci končí po pár hodinách, výnimočne dňoch. No títo dvaja sú iní. Rozumejú si ako nikto iný.

Na niečo som zabudol. Hmmm. Jasné, spomínam si. Nepredstavil som  to tajuplné dievča. Volá sa Evka. Max a Evka, to by nevyzeralo zle ani na svadobných pozvánkach. Ale to už trošku predbieham. Síce bola o pár mesiacov staršia no to je len vek Bola krásna prefarbená červenovláska s čokoládovo hnedými očami. Proste jeho typ. Milá, rozumná a inteligentná. Také už ale predsa dávno vymreli, či?

Ubiehajú dni týždne a oni sú k sebe stále bližšie. Jedine čo ich delí je skutočná vzdialenosť meraná v kilometroch. Nie je to najmenej, no pre niekoho ani veľa. Sú mladí, nemajú také možnosti aby vyrazili na opačnú stranu krajiny a stretávali sa.

-Ahoj Evka, aký si mala deň?

-Max zdravím ťa, vieš čo celkom v pohode. Bola som vonku s priateľmi. Ty si sa mal ako?

-Ale fajn.  Musím ti niečo povedať...

-Čo také?

-Dnes sa mi o tebe snívalo...

-To vážne? O čom bol ten sen?

-Bol o nás. Stretli sme sa, bol krásny a neskutočne živý, ešte teraz ho cítim a premieta sa mi v hlave...

-Fúúúha, pekne, ja som taký sen ešte nemala . Asi na teba slabo myslím...

- Neboj sa , ak to bude mať prísť príde to

Boli opäť o krok bližšie k sebe. Max ešte pár dní pociťoval ten sen vo svojom vnútri. Vedel, že ho k Evke niečo ťahá, Ale nevedel čo. Veď sa ani nepoznajú.

-Ach, ona je tak krásna...zdôveroval sa Max kamarátke Nine.

-To ti verím, teba tie ženské vždy pobláznia.

- Ja viem, čo mám robiť? Je fakt skvelá, rozumieme si, je celkom inteligentná a tak pekná.

-To máš celkom prúser. Ste od seba celkom ďaleko.

-Áno, uvedomujem si to, ale vzdialenosť sú tiež len čísla.

-Hej, to je pravda, ale predsa, ste ešte mladí a nemáte toľko financií ani šancí sa stretávať -Rozumiem ti, no bude to ťažké. Si citovo založený chalan a láska je pre teba veľa...Je to na tebe čo budeš robiť.

-Keď ja nemám šťastie v láske. Vôbec, dá sa mať šťastie v láske? Čo je šťastie? Čo je láska?... Max opäť filozofoval.

- Musím ísť do mesta pokecáme neskôr, čauko Max, drž sa.

-Ahoj.

Max opäť zosmutnel. Večerná depresia je na svete. Tá ho sprevádza za posledné roky celkom často. Neviem ako s ňou bojovať.

-Vyspím sa a bude mi fajn, dúfam... Povzdychol si Max a vypol počítač.

-Idem sa prejsť do lesa možno naberiem lepšie myšlienky... Zobral veci, psa  a vyrazil. Keď sa vrátil domov, nebolo to o nič lepšie. Samota ho ubíjala. Potreboval mať pri sebe človeka, pri ktorom vedel , že ho môže ľúbiť , že on bude ľúbiť jeho a budú sa dopĺňať. Bol večný snílek. Bola to chyba? Možno, no nič s tým nespraví.

Po pár dňoch prišiel ďalší sen. Opäť o nej. Nevedel či má byť rád, alebo byť smutný. Ubíjalo ho to.

-Bože, čo mám robiť? Má to vôbec zmysel veriť, že raz budeme môcť byť spolu? Prečo mi to robíš? Som bezmocný. Čo mi to spomínal raz telocvikár? Že za všetko môže žena? Hm, asi mal pravdu... Max zaľahol do postele a s pohľadom do prázdnej steny sa pokúšal zaspať. No len veľmi ťažko.

Na druhý deň nálada trošku stúpla. Kým na ňu nemyslel. Lenže to netrvalo dlho.

-Ahoj Evka.

-Ahoj Max, ako sa máš?

-Bolo aj lepšie ale to je jedno. Tebe je ako?

- Max čo ti je? Ja sa mám fajn.

- Chýbaš mi, mám ťa rád, ale to dobre vieš.

- Maxík, ja ťa mám rada viac.... (Vraj toto je najkrajšia hádka)

-Nie ja teba.

-Nie nie ja !

- Máme sa radi obaja , to je hlavné.

A tak pokračoval ďalšia ich virtuálna debata. Každým dňom každou správou sa dozvedali niečo nové, občas prekvapivé o tom druhom. Mali sa radi. Teda aspoň Max to tak cítil . No stále bol v neistote čo cíti Evka. Predstavoval si čo vy robili keby boli spolu. Zaspávanie boku po boku, šantenie po lúke, romantické chvíľky strávené spolu pozorujúc západ slnka, nežné bozky, tancovanie v daždi.... Všetko bolo tak pekné. Až príliš. No aj veľmi nereálne.

Začalo leto. Deti sa radovali slnko sa striedalo s dažďom a ľudia sa snažili užívať si voľno kým sa dá. Max strašne túžil prísť za Evkou. Chcel to skutočne spraviť. Emócie sa hromadili až to jeden večer nevydržal.

-Prajem krásny večer Evka, ako si sa dnes mala?

- Ahoj Max, super bol pekný deň, ty si na tom ako?

-Pohodička, snažím sa žiť, kým sa dá a nepremrhať šance od života.

-Zaujímavé.

-Evka?

-Áno Max?

-Chcem sa s tebou stretnúť. Ja za tebou prídem, ale len ak budeš súhlasiť. Nechcem ťa do ničoho tlačiť

-Ale Max, ty vieš, že..no proste bojím sa toho.

-Čoho sa bojíš? Aspoň budeme vedieť na čom sme. Nechcem žiť v nádeji na niečo čo možno ani nie je také ako to vyzerá. Chcem ťa spoznať naživo , reálnu v čase a priestore.

- Max, nerob mi to. Bojím sa, že ak.. ak sa stretneme tak...

-Čo tak?

-Páčiš sa mi, bojím sa , že by som sa zaľúbila a potom nemohla byť s tebou.

- Evka, možno sa ti nebudem páčiť , keď sa stretneme, možno si v skutočnosti nebudeme mať ani čo povedať. Ja to chcem skúsiť. Daj mi aspoň jeden deň. Prosím!

-Max, nechcem ti ublížiť. Ono to nepôjde.

- Ach, prečo... Max upadal do depresie. Bol bezmocný a chcel so seba všetko dostať.

-Max, prepáč.

-Neospravedlňuj sa.

-Ja musím.

-Evka? Čo ak by som ti jedného dňa napísal, že na zajtra o toľkej hodine prídem vlakom za tebou, ak chceš budem ťa čakať na stanici a bude na tebe či prídeš?...Áno, Max sa inšpiroval nejakým filmom.

- Ja, ja neviem, vôbec neviem, ja ti to nedovolím.

-Vieš čo, najlepšie bude , ak odídem a nebudem sem chodiť , potrebujem premýšľať, možno máš pravdu, odchádzam, prepáč mi to, ahoj.

Max sa odhlásil a so slzami v očiach si ľahol do postele. Premýšľal, slzy mu stekali po lícach ako malému chlapcovi, ktorému ukradli bicykel. Bol odhodlaný sa tam už nevrátiť  a zabudnúť aj keď to bude ťažké. Myslel si , že to vydrží. No mýlil sa.

Na druhý deň večer už nevydržal. Zapol počítač a prihlasoval sa. Čakal. Čakal celý večer no ona neprišla. Opakovalo sa to asi tri dni až kým ju tam nezbadal.

-Evka ahoj, premýšľal som o tom, máš pravdu, bude lepšie keď to necháme tak.

-Ahoj Max, myslela som si, že neprídeš , že sa na mňa hneváš a nenávidíš ma.

-Na to nemám dôvod a asi by som to ani nedokázal, máš pravdu, opäť a znova.

Tak sa Max začal zmierovať s tým, že svoju dokonalú stelesnenú bytosť nikdy neuvidí. Presviedčal sa, že budú len internetoví kamaráti. Písavali si každý večer keď boli prihlásení. Tie debaty mali stále čosi do seba a Maxov cit bol síce potlačený no stále v ňom driemal malý plamienok nádeje. Už len čakal kto doň priloží aby sa opäť rozhorel ako kedysi.

Prázdniny boli v poslednej tretine a Maxa opäť začala dobývať myšlienka o stretnutí s Evkou. Nevyšlo to. Evka bola neoblomná. Musí mať nejaký dôvod prečo to nechce. Maxa to zožieralo stále viac. Nevedel čo robiť. Pohádali sa. Boli smutní, obaja.  Nevedeli čo robiť. Maxov život bol odmala komplikovaný. Nechcel sa viac trápiť. Tak sa rozhodol. Na tú stránku už nikdy nepríde. A dodržal to. Zatiaľ. Dva životy sa po spoznaní rozchádzajú. Nemôžu sa stále trápiť. Sú ešte príliš mladí. 

Jedny dvere sa zatvárajú, druhé otvárajú. Je na nich, do ktorých vstúpia. Alebo sa vrátia späť?...


Príbehy | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014