Celý tento týždeň brigádujem na stavbe. Ale v tento deň, štvrtok, sa stalo niečo pre mňa zaujímavé.
Deň začal ako každý iný, vstávanie, raňajky a príchod do práce. moja práca spočívala v čistení dosiek a podpier a občas som pomohol s niečím iným. A to mi bolo skoro osudné. Zavolali ma aby som išiel pomôcť potlačiť vozík s kvádrami. Urobili sme tak prvý, druhý... Až na piatom sa to stalo. Ako sme tlačili vozík, balík kvádrov bol nahnutý na moju stranu. Zrazu sme narazili na menšiu vyvýšeninku z betónu . Pri náraze sa celá váha kvádrov preniesla na mňa. Myslel som si, že to udržím. No snažiť som sa mohol ako som chcel bolo to na mňa priveľa. kvádre boli už na spadnutie. Chlapi na mňa kričali : „Odskoč, uhni padá to!“ No ja som v snahe zachrániť celý ten balík nevnímal ich reči. V poslednej chvíli som odskočil a už bolo len počuť pád na zem. Všetci ostali ohromení a vyľakaní. Vypadol som odtiaľ v poslednej chvíli. Chlapi vraveli, že keby to na mňa spadlo bol by som asi mŕtvy. 80 kvádrov je veru dosť aj pre dospelého človeka. Stál pri mne anjel strážny. Každý kto bol blízko smrti spomínal, že mu prebehol celý život pred očami... (Či je to tak len vo filmoch?) No ja som nič také nepociťoval.
Po tom všetkom, som rozmýšľal čo by bolo keby ma tam zavalilo. Vtedy bol blízko mňa aj môj otec a asi po prvýkrát v živote som videl v jeho očiach strach.
Prečo som vlastne prežil? Táto otázka mi dookola lietala hlavou. Po asi hodine som dostal strašné nutkanie ísť na cintorín, neviem prečo ale túžba bola silná. Žeby ma Boh volal k sebe?
Po fajronte som prišiel domov, som sa najedol, umyl a oddýchol si. Potom som sa vybral na cintorín. Pomodlil som sa pri rodinných hroboch, vyšla mi aj nejaká tá slzička z oka pri spomienke na zážitky s mojimi zosnulými. No pri jednom hrobe sa stalo niečo zvláštne. Bol som pri hrobe môjho starkého. Keď som sa pomodlil a dospomínal urobil som mu na náhrobný kameň krížik ako sme to vždy robili. No tento som urobil z mojich sĺz. Keď som to spravil, išiel som si sadnúť na lavičku, ktorá je pár metrov od starkého hrobu. Na cintoríne nebolo okrem mňa jedinej živej duše. Zrazu som spoza mňa počul divný zvuk. Uslyšal som mňaukanie. Prišla ku mne krásna mačka alebo kocúr. (Už presne neviem.) Trošku som sa s ňou pohral, pohladil ju. Všetko sa vám môže zdať normálne ale.... Keď ešte žil môj starký tak na jeho narodeniny alebo meniny našiel kocúra. Nechal si ho a staral sa o neho. Až starký zomrel, kocúr ostal sám. Nie že by sme sa o neho nestarali. Asi týždeň na to začal kocúr roniť krvavé slzy. Potom zomrel....
Poviete si náhoda? Osud? No ja na to neverím. Chcel mi Boh týmto niečo povedať? Neviem. Rozmýšľal som nad tým.
Uvidíme čo sa ešte v mojom živote zaujímavé prihodí...
Ak čítate tieto riadky a neveríte tomu čo je tu napísané nemusíte. Ale ja píšem čistú pravdu. A písaním tohto príbehu sa končí tento „divný“ deň. Píše sa deň 18. august 2011...
Komentáre