Škola začala. Teda , už je v plnom prúde. Max je v maturitnom ročníku. Má pred sebou veľa náročných úloh. Janka je druháčka. Obaja gymnazisti. Och, inteligencia sa našla. Ako obvykle, Max si nerobil veľkú hlavu z učenia, skôr ho štvali veci okolo stužkovej. Vedel, že by to dokázal v pohode zorganizovať, ale iní ľudia si to mysleli tiež. A tak to aj dopadlo. Chaos. Ale to je nepodstatné. Vzťah Maxa a Janky bol zvláštny. Opäť sa to vracalo tam, kde kedysi. Neboli len priatelia. Obaja cítili niečo viac. Ale Janka verila aj vzťahu. Túžila po ňom. Max nevedel čo chce. Nevedel, či by to zvládol vidieť ju len párkrát za rok. Janka to chcela skúsiť, písala mu, že by si aspoň vážili spoločných chvíľ.
September sa pomaly blížil ku koncu. Bola sobota. Maxovi sa nechcelo ísť na brigádu, chcel si pospať. Od začiatku školského roka, nespal dlhšie ako do šiestej ráno. Chcela sa vyspať. Trápilo ho koleno. A aj rameno. Dlhodobé problémy s kolenom ho donútili chodiť na rehabilitácie, ktoré však nepomáhali. Ale chodil na ne. Preto to skoré vstávanie. Janka sa chystala v sobotu na kamarátkinu oslavu. Predobedom šla kúpiť nejaké darčeky. Max pomáhal doma starkej s usporiadaním nového nábytku. Po všetkej práci sa naobedoval a zapol net. Janka bola online. Tak opäť si písali.
-Čauky Janka, kedy ideš večer preč?
-Vieš čo okolo šiestej asi.
-Fajn, kedy sa vrátiš?
-Hmm, okolo desiatej , pol jedenástej som doma.
-Dobre, budem ťa čakať, ak nezaspím.
-Super, ak tak ti potom ešte zavolá.
-Opi sa trošku, bude aspoň sranda.
-Ale čosi, nechcem piť.
-No už ako chceš drobec.Ja pôjdem večer sa prejsť. Asi na cintorín.
-Na cintorín? Joj, Maxík, idem sa už chystať , čosi ešte spraviť, tak večer.
-Príjemnú zábavu, ahoj
-Papa
A tak Janka odišla, Max zapol film a kukal. Okolo štvrť na osem vypol noťas a šiel na cintorín, vonku už bola tma. Na cintoríne nebol nikto, obišiel rodinné hroby a zastavil sa pri veľkom kríži. Tam sa modlil, prosil za chorého kamaráta , rodinu a za nich dvoch. Nech im dá Boh silu, nech sa správne rozhodnú ako ísť ďalej.
Max sa vrátil domov a hral sa nejaké počítačové hry. Neskôr mu zazvonil telefón. Volala Janka.
-Ahoj Maxík. Čo robíš?
-Ahoj, píšem .
-Píšeš? Čo také?
-Príbeh, čo mám rozpísaný.Ako sa máš? ( z hlasu počulo, že nejaký prípitok bol)
-Ale vieš čo celkom fajn. Tak ti volám.
Okolo nej začali chodiť kamaráti. Ona na nich kričala, a pýtala sa čo chcú. Maxovi to celkom vadilo. Dosť vadilo.
-Hmm, akurát sa vrátili kamaráti z obchodu.
-Počujem.
-Čo ti je?
-Ale nič, len mám myšlienku v hlave na písanie , tak rozmýšľam nad tým.
-Ahá, prepáč nechcela som rušiť. Tak píš. Ahoj
-Ahoj
Smutným hlasom skončil rozhovor. Obaja boli smutní. Janka nevedela, že písanie bolo len zámienkou. Nevedela , že Maxa tak nahnevali jej kamaráti. Čakal na ňu kým príde. Volala mu ešte pred príchodom domov. Smutné hlasy pretrvali. Nevedeli čo povedať.
-Ahoj.
-Ahoj.
-Čo ti je?
-Smutný som. Ja neviem neviem čo chcem. Mám ťa rád, vadili mi tí chalani, to bol dôvod prečo som nechcel volať.
-Vadili ti? Prečo?
-Ja neviem. Každým dňom na teba myslím stále viac a viac. Pokazil som ti celý večer.
-Nepokazil Ľúbim ťa. Nie som opitá, dávno som vytriezvela.
-Chcel by som to povedať tiež. Len ja neviem či to zvládnem , to všetko.
-Nerozmýšľaj. Kedysi to bolo naopak.
-Áno bolo. Myslíš, že by sme to zvládli?
-Chcem aby sme to skúsili.
V Maxovom tele sa odohrávala vojna medzi rozumom a srdcom. Sily boli vyrovnané. Stále sa pýtal, čo bude potom ak to nevyjde. Nechcel o ňu prísť. Napísal Janke , že chce čas.
-Daj mi čas.
-Vyspíš sa a zase to bude inak.
-Takže mi neveríš.
Opäť zvonil mobil. Opäť Janka. Váhal či to zdvihne.
-Chcem ťa. To ti musím povedať do telefónu aby si mi veril?
-Ja neviem, prepáč, ja neviem fakt nič.
Hovor opäť skončil bezvýsledne. Janka si myslela , že Max je nahnevaný a je mu to všetko jedno . Ale nebolo. Znova si písali.
-Vieš, raz som ti napísal, aby si ma držala pri sebe.. ten čas asi prišiel.
-Vieš si predstaviť, že by si bol na mojom mieste?
-Na začiatku to bolo tak, ja som bol ten čo veril...Veríš mi?
-Áno, verím ti !
-Musíme byť silní. Život je o rozhodnutiach. A často si myslím, že tie moje sú správne.
-Tak nech som tvoje prvé zlé rozhodnutie,mne ten prívlastok nevadí.
-Vieš, Boh je fakt neuveriteľný.
-Prečo?
Max jej povedal o tom čo si vyprosoval na cintoríne pod krížom. A povedal jej že sa rozhodne teraz.
-Môžem ťa predtým ešte o niečo poprosiť?
-Áno môžeš.
-Ak ti ublížim, odpustíš mi? Nemusíš sa mi už nikdy ozvať, len ma nemaj za zlého.
-Odpustím ti.
-A ty mne?
-Aj ja tebe.
-Takže priatelia navždy?
-Myslel som to inak, chcem ťa.
-Ale...ako?
-Ako dievča, ktoré chcem milovať a neopustiť , aj keď to bude ťažké.
-Maxík, prirástol si mi k srdcu. Nechajme to teda ísť.
Čosi sa v oboch zlomilo. Pocítili pokoj a šťastie. Bolo 23:23.
-Janka, uvedomil som si jednu vec.
-Akú?
-Čakal som na dievča svojho života,že už príde, ale ono už asi prišlo, prišlo v ťažších podmienkach ako obvykle u ostatných, ale my sme vždy tí iní.
-Máš pravdu.
Max rozmýšľal čo robili takto pred rokom. Zistil, že takmer presne pred rokom jej večer skladal verše. Zaujímavá náhoda. Janka, ešte povedala Maxovi , že sa jej minulú noc o nich snívalo. Až veľa "náhod" v jeden deň. Ešte si chvíľku písali. Rozmýšľali čo bude, ako to vysvetlia rodičom a podobné problémy. Zvláštny príbeh dvoch mladých ľudí, vzdialených od seba viac ako 200 km , opäť naberal nové obrátky. Na druhý deň podvečer prišla Maxovi sms-ka od Janky: "Som šťastná " . Usmial sa a zaplavilo ho šťastie.
Svet je nepredvídateľný...
Komentáre