Si tak strašne vzdialená
no predsa niečo cítim
je to myšlienka šialená
ktorú v sebe dusím?
Si tak strašne skutočná
no tvoje slová ku mne sa strácajú
si moja fantázia večná
naše duše krvácajú.
Ani nevieš ako sa za teba modlím
každý večer než zavriem svoje oči
u Boha si jedno prosím
nech skončíš mi v náručí.
Buď šťastná s iným
buď ničotou pre mňa
žiť začať skúsim
veď žijem život väzňa.
Cestu tŕním z ruží posiatu
cez bolesť a samotu brázdim
tá láska je naveky prekliata
svoju dušu sám si vraždím.
Som otrok lásky či irónie osudu?
Som blázon čo zažíva potupu!
City silné no stále prázdne
kto sa na mne baví slastne?
Či Boh a či Smrť tá temná
chce mi pomôcť odtrhnúť sa od dna?
Je naozaj taká zlá ako ju všetci vidia?
Je to osoba čestná, len múdri to vedia.
Zober si ma, ó smrť, žena moja
zober ma z pozemského boja.
Veď láska tu na svete falošou páchne
po tvojom chladnom objatí moja duša prahne.
Komentáre