Opäť som ho pocítil
ten strach som mal v pamäti.
Kdesi hlboko skrytý
no v duši navždy vrytý.
Prebúdzal sa pomaly k životu
chce mi dať za všetko odplatu.
Že som naňho zabudol
vtedy on mi srdce prebodol.
Kráča ku mne rannou rosou
máva opäť ostrou kosou.
Temná, chladná ako mráz
ona je dôvodom všetkých skáz.
Súženie a pocit ničoty
bezodná priepasť samoty.
Dýcham, počujem srdce biť
pomalšie a pomalšie, už nechce žiť.
Čo bude potom keď odíde?
Snáď už nikdy nepríde?
Kde bude keď to skončí?
Bude ticho, tma, alebo niekde vkročí?
Prišla tak blízko, cítim jej závan
tomuto svetu navždy už mávam.
Záblesky života v očiach sa mihnú
možno to znova ešte raz stihnú.
Studený vzduch, tmavá noc
opäť tu prichádza tajomný hosť.
V čiernom závoji oproti stojí
v kútiku duše opäť sa bojí.
Komentáre