Uprostred prázdnoty sám stojí
opustený strom, niečoho sa bojí.
Nikto, kto by ho tam ochránil
len svoje korene pevne do zeme zapustil.
Samota, nepokoj a studený vietor
niekto sa snaží, aby ho zmietol.
Nemá brata ani sestru
nevybral si on túto cestu.
Na mieste opustenom, osamelý slzy roní
nenájde tu tvora, ktorý ho odbremení.
Naveky tu bude vystierať svoje konáre
kocky sú už predsa dávno hodené.
Listy do hneda sfarbené pomaly z neho padajú
už aj oni si svoju lásku hľadajú.
Opúšťajú ho pre svoje dobro
do srdca ho to opäť bodlo.
Bude aj on niekedy šťastný?
Bude mať život konečne slastný?
Čakanie ho pomaly zvnútra zožiera
osamelý strom od žiaľu umiera.
Posledné hodiny pomaly bežia
bytosti podsvetia naňho sa tešia.
Umiera pomaly, kruto a sám
na všetky podrazy už zabúdam...
Komentáre
........