Max prišiel o niečo skôr tak ju čakal. Jej vlak prichádzal. Po mesiaci opäť cíti jej vôňu, jej pery, ju. Je úžasná ako vždy. Hľadanie miesta pobytu začína. A nebolo to až také zlé. O malú chvíľku prichádzajú. Kúpili si lístky a deň relaxu môže začať. Tobogány, výrivky, sauny, bazény. To potrebovali. Odísť z reality a užiť si spolu takýto pôžitok. Po troch hodinách čľapkania sa bol čas sa dať dokopy a odísť. Voda unavuje. Strašne. Cítili to obaja. Po vysušení celého tela nasledovala úloha nájsť miesto na obed. Miestna reštaurácia v centre mesta vyzerala fajn. Pizza a cestoviny. Každý to svoje. Vychutnávali si prvý samostatný obed , len oni dvaja. Romantika ako má byť.
Vlaky, prístroje, ktoré ich spájajú. Vždy cestujú osamote. No tentokrát idú spolu, k Janke domov. Cesta bola krásna užívali si každú chvíľku. Janka kúpila Maxovi darček. Ponožky s jej obľúbeným zvieratkom - žirafou. Maxa to veľmi potešilo. Vlak brzdil mesto sa približovalo. Cesta domov prichádza. Keď prišli domov najedli sa a ľahli do postele. Zapli film a bolo im opäť krásne. No únava sa dostavila čoskoro. Ani nevedeli ako, no zaspali. Spolu.
Na druhý deň kostol, obed, film a opäť to čo nemajú radi. Rozlúčka. Boli silní, zvládli to opäť bez sĺz. Aj keď Maxovi sa pomaly už vo vlaku tlačili do očí. Zvládnu to. Ľúbia sa.
Opäť všedný stereotyp. Max chodil na autoškolu a pomaly sa začal učiť na ústne maturity. Bude to zabiják. Trochu ho to znervózňovalo. Prichádzalo zvláštne obdobie. Hádky prichádzali akosi častejšie. A nie len také nevinné. Za ten ďalší mesiac sa strhli asi dve vážnejšie. Slzy, smútok, bezradnosť. V Maxovi sa niečo dialo. To odlúčenie ho ničilo. Mesiac. Pre niekoho veľa, pre iného krátka chvíľa. Pre neho časť života, ktorú musí vydržať aby bol opäť s ňou. S tou osobou, s ktorou chce prežiť život. Odvážne slová, no vie, že ona nie je len taká obyčajná. Je iná, je až príliš dobrá . Nevie či si ju zaslúži. Jediné šťastie bolo, že tie hádky dokázali vždy, skôr či neskôr vysvetliť a udobriť sa. Toto je v živote dôležité. Mesiac opäť utekal a prišiel deň , na ktorí opäť čakali. Predchádzal mu týždeň neistoty kedy Janka musela u rodičov vybaviť pobyt u Maxa. Aj s prespaním. Vyšlo to, aj keď s obavami od rodičov, ale vyšlo. Lístky kúpené, veci zbalené.
Veľká Noc bola tu. A oni spolu. Nedeľa, Max čaká na stanici. Vlak má síce meškanie , no len 15 minút, to je oproti mesiacu zanedbateľný čas. Prišla. Znova ju môže cítiť. Zvítanie nebolo dlhé, mali naponáhlo, bežali do kostola. Na omši malé deti robili radosť nie len ich matkám ale aj im. Nevinné tváričky behali a chytali všetko, čo ich zaujalo. Po omši bol plán jasný. Prísť domov najesť sa a vyraziť. Konečne spoločný výlet, na hrad. Cesta nebola najkratšia ale počasie im prialo. Lúky striedali lesy a občas nejaká tá ľudskou rukou upravená dedina. Ruky spolu, úsmevy na tvárach. Takto to má byť. Sú šťastní.
Po prehliadke častí hradu si sadli na trávu a dali si taký menší piknik. Ovocie, sladkosti, pivko. Pohoda. Slnko im ohrievalo chrbáty a vietor upravoval vlasy. Po náročnej ceste si konečne oddýchli. No čakala ich ešte cesta späť. Neprítomnosť kondičky oboch trápila ale cez bolesti sa pešo vrátili až domov. Unavení a zničení no stále spolu a šťastní. Po umytí a jedle strávili až do večera len doma. Zapli si hokej, ich pery sa stretali . Únava silnela a čas utekal. Treba ísť spať. Spoločná modlitba a už spali. Tak rýchlo to nik nečakal.
Ráno bolo krásne. Zobudili sa jeden vedľa druhého. Spánok poznačil oboch. Strapaté vlasy, ospalé oči a nemotorné telo. Po pomalom prebúdzaní sa si dali spoločné raňajky , pozreli film a šli so psami vonku. Prechádzka na vzduchu im padla. Aj psom aj Maxovi a Janke. Relax. Dovolenka. Aj tak sa to dá nazvať. Tie hodiny utekajú neuveriteľne rýchlo keď sú spolu. Janka sa balila, Maxova mama jej nabalia nejaké domáca výrobky a vydali sa do mesta na stanicu. Kúpili si zmrzlinu a pomaly sa prechádzali cez mesto. Došli na stanicu, vlak prichádzal a oni sa museli opäť rozlúčiť. No s úsmevom na tvári. Vedeli, že onedlho budú spolu. Veria v to. Posledná pusa, posledné objatie. Janka nastupuje do vlaku, Max beží na autobus. Krásne dva dni za nimi.
Jeden deň je pekný, iný zase škaredý. Toto je život. A umením života je vedieť sa cez to negatívne preniesť. Najlepšie s niekým. A to si uvedomil aj Max. Potrebuje ju. Pomáha mu. Je pre neho veľa. Neistota sa pomaly vytráca. Boj nie je ešte vyhratý ale ďalšia bitka áno. Treba čerpať zo vzájomnej lásky a všetko nemožné sa stane reálnym.
Komentáre