Čas neúprosne bežal. Nový, školský rok je v plnom prúde. No Max aj Evka sú akýsi nesvoji. Každému chýba ten druhý,tá druhá polovička, ktorá ho držala pri živote. Max, blúdil svetom bezduchých , aby našiel svoju stratenú dušu. Chcel to, už viac nevládal.
Ja to nevydržím, bože prečo, behalo Maxovi v hlave. Musím jej napísať, chcem ju späť.Max sa rozhodol. Opäť sa prihlásil na tú stránku, stránku , ktorú nechcel nikdy vidieť. Začal písať: Evka, je to už nejaká doba,,nevládzem bez teba žiť, bola si svetlo, ktoré robilo všetko krajším.Vráť sa prosím ťa o to.
Správa doručená, vybehlo na obrazovke. Tak, už len čakať. Neprešiel ani deň aby Max nebol online.
Za dva dni mu prišla odpoveď. Max,si moje zlato, cítim sa rovnako, buďme opäť spolu šťastní, aspoň takto keď nie v reálnom svete.
A tak tu boli opäť krásne večery, pri ktorých sa Max s Evkou vzájomne podporovali. Ich cit vzplanul, ba bol ešte väčší ako predtým.
V jeden večer boli opäť spolu prihlásení. Písali si ako každý iný raz, ale vždy to bolo o niečom inom. A teraz to platilo dvojnásobne. Max sa spýtal Evky či je niečo čo v živote ľutuje. Odpoveď bola áno. No nechcela povedať čo. A toto spôsobilo v Maxovi strašné znepokojenie. Nemá rád, keď pred ním niekto niečo tají. A toto bol veľký kameň úrazu. Pri jeho tajomnej povahe, keď musel odhaliť všetko skryté, pre neho neznáme bolo toto tajomstvo novou výzvou. Ťažkou výzvou. No v ten večer sa nič nedozvedel.
Medzičasom, si vymenili čísla, čo bol krôčik opäť bližšie k sebe. Občasné sms-ky, prezváňanie a na koniec aj volania. Niektoré krátke, niektoré dlhé. Všetko bolo krásne.
Zabudol na to. Ale len na chvíľku. Kým neprišla reč na túto tému bolo všetko skvelé. Toto tajomstvo vedelo obrátiť všetko na ruby. A to sa stalo mnoho krát.
Prišli dni, kedy sa pohádali. Prišiel ten deň znova.
-Evka, stále ma trápi to tajomstvo.
- Ja viem. Zabudni na to.
-To nejde, stále ma to zožiera.
-Bodaj by si sa to nikdy nespýtal.
-Prepáč, za všetko môžem ja.
-Nie, ty prepáč to ja.
-Takto to ďalej nepôjde Evka....
A začiatok konca (jedného z ďalších) bol na svete.
Odlúčili sa od seba. Ale Max opäť zlyhal, nevydržal to, musel jej prezvoniť. Tak strašne mu chýba. Je smutný. Už aj Nina si to na ňom všimla.
Max, ja ťa už nechcem znova stratiť, si si istý, že to chceš opäť navrátiť? Prišla mu takáto sms.
V ten deň sa zase uzmierili. Na čas. Už je to ako nejaká nová trápna telenovela 21. storočia. Všetko virtuálne. No pre nich stále obohacujúce. Posielali si svoje fotky, no Evka mala s tým vždy nejaký problém. No Max dostal vždy to čo chcel, aj keď nie v 100% znení ako to malo byť. Aj tak bol spokojný.
Prišli Vianoce a Maxova nechuť k nim sa opäť prejavila. Unáhlení ľudia valcujúci obchodné strediská boli tu. Opäť tu bol ten čas, kedy sú všetci nervózni. Opak vianočnej nálady. Vianoce pre Maxa úplne stratili zmysel. Bol smutný, pred Štedrým večerom sa trochu rozvadil s Evkou, počas toho dňa, toho 24. decembra, bol nesvoj, s nikým nekomunikoval, o nič nemal záujem, len ležal doma zavretý v izbe. Týždeň pred tým bol konečne na spovedi. Aspoň to ho ako tak držalo s vierou hore. Dovečeral, rozbalil darčeky a bol stále smutný. Nie kvôli tomu, že dostal ponožky a sviečku, ale kvôli sebe a Evke.
Išiel na polnočnú omšu. Tam sa mu akosi uľavilo, tá pokojná nálada mu otvorila oči, všetko zlé opadlo.
Ešte v tú noc, teda ráno si písal s Evkou, všetko bolo opäť také ako predtým. Len dokedy...
Vianočné sviatky plynuli a Max bol spokojný. Evka tiež. Zdieľali spolu všetko pekné, mali zaujímavé sny , ktoré rozoberali, až sa pri nich smiali. Toto potrebovali.
27. december - Deň zlomu.
Áno v tento deň prišlo prebudenie.
Ráno si Max s Evkou písali. Dnes mala ísť nakupovať s kamarátkou. Max mal doma turnaj vo FIFA12. Obaja mali fajn program. Poobedie strávil max s kamošmi pri hraní. Zábava bola, pivo bolo, vodná fajka, proste chlapská jazda. Evkina kamarátka nemohla ísť nakupovať, tak sa išla Evka prejsť s kamarátom.
Večer sa opäť stretli na nete. Opäť dlhé písania o tom ako bolo , čo bude zajtra. Až kým Max nespomenulo to slovo, ktoré ich vždy rozdelilo. Tajomstvo.
-Evka, ja to musím vedieť.To tajomstvom je jediný balvan medzi nami, ktorý spôsobuje to všetko.
-Max, ja nemôžem.
-Evka, ty mi neveríš.
-To nie je o nedôvere.
-Tak o čom?
-Keď ti to napíšem, sklameš sa.
-Je to stále lepšie ako tá beznádej, ktorú cítim teraz.Doháňa ma k hlúpostiam.
-Max , prepáč ale nie . Naozaj ja to nedokážem.
- Skús to stratíš ma ak mi to nepovieš.
-Stratám ťa tak či tak, keď ti to napíšem, tak ťa stratím sklamaného,
-Nie! Prestaň, napíš mi to.
Obaja sa triasli, Max cítil strašnú úzkosť,skľúčenie kdesi uprostred jeho duše. Evka sa bála ako bude Max reagovať.
-Evka, nadýchni sa a píš.
-Nie, som príliš slabá.
-Prosím, ja už nevládzem viac to dusiť v sebe.
-No... no dobre. Viem, že ťa teraz stratím, ale nechcem aby si si ublížil. Všetko to bolo takto.
-Píš Evka...
- Nie som to dievča, ktoré máš rád.
-Kto si potom?
- Som klamárka, vieš vtedy na Pokeci, to dievča s ktorým si si písal som bola ja, len ten nick sa nepoužíval tak som si ho prevzala ja...
-Voláš sa aspoň Evka?
-Nie, volám sa Jana.
-Máš vôbec 18 rokov?
-Nie, mám hlúpych 15. Prepáč strašne som ťa sklamala.
-Si z toho tvojho mesta?
- Ani to nie, som zo susedného.
-Hmm, fajn. Prečo si to vlastne robila?
-Vieš, na začiatku to bolo len také nevinné, o nič viac som nemala záujem. Len potom to akosi rýchlo napredovala a už som to nevedela nastaviť.
-Odkiaľ máš tie fotky toho dievčaťa, ktoré si mi posielala ?
- Z jej Facebooku, mala ich kedysi prístupné.
-Nehnevám sa na teba, len mi to príde celé smiešne. 8 mesiacov si píšem s človekom, ktorého som myslel , že dobre poznám, no všetko je akosi naopak.
-Všetko ostatné je pravda, o mojej rodine, bývalom, kamarátke..
- Môžem jednu prosbu?
-Hocičo.
-Pošli mi tvoju fotku, chcem vlastne vedieť kto si.
- Dobre, počkaj chvíľku.
Z červenovlasej, hnedookej štvrtáčky na gympli sa vykľula, malá nezbedná ale zlatá blondínka. Bolo to zaujímavé.
-Joj Evka, teda Janka. Môžem ťa brať, ako moju mladšiu neposlušnú sestru.Nehnevám sa na teba, len to už viac nikomu neurob.
-Si super, vážne Max, vážim si ťa.Neurobím, už som sa poučila.
Max ju nemohol nenávidieť. Po tom všetko to proste nešlo. Bola ešte mladá, ale nenávisť neprišla. Len taký úpadok toho veľkého citu, ktorý cítil, cit viac ako kamarátsky sa zmenil na čisto kamarátsky, taký ako keby ju mal ochraňovať ako mladšiu sestru. Ale všetko dávalo zmysel. Nejasné kúsky puzzle po celú tú dobu dávali zmysel. Zapadali presne do seba, len Max bol príliš zaslepený aby to zbadal. A tak vznikol obraz, zaujímavý, klamstvo s utrpením počas celej doby, ale so šťastným koncom. Žeby ironická rozprávka?
-Keby si niečo potrebovala, hocikedy mi napíš. Máš vlastne aj číslo, takže nie je problém.
-Ďakujem, aj ty mi môžeš hocikedy.
-Len dúfam, že to dievča, ktorému si brala fotky nemá takéto problémy a je šťastná.
-No hádam hej.
-Tak teda, je veľa hodín, mali by sme spať, máš len 15 už si mala byť dávno v posteli!
-Joj, takýto otcovský tón.
-No dobre. Tak teda krásne sny a dobrú noc.
-Aj tebe prajem , dobrú noc Max.
A tak sa skončil príbeh Max a Evky. Možno ironické divadlo toho tam hore, alebo vlastný príbeh ich dvoch. Ktovie , asi to tak malo byť. Pravda vyšla najavo,ako vždy. Len to chcelo čas. Max sa cíti taký slobodný a pokojný, lebo vie pravdu. To je vec, ktorú on potrebuje. Ich životy sa rozdelili. No stále sú tu pre seba. Aké poučenie z toho vyplýva? Virtuálny život je síce jednoduchý ale má veľa zlých zákrut , ktoré vás dovedú na zlý smer, do slepej uličky. Síce príbeh ich dvoch bol viac než virtuálny, ale všetko začalo tu. A všetko tu aj skončilo. Ďalšie poučenie do života pre oboch.
Jeden príbeh sa končí. Začínajú dva nové. Už môžu len čakať, akú úlohu v nich dostanú a po akej scéne budú kráčať...
Komentáre